zatvoriť
Rozhovory

Vedkyňa Michaela Brchnelová: Budem mať čo rozprávať mojim vnúčatám

15970487_1415864308448507_227910388_n

Veda je budúcnosť Slovenska. Svedčí o tom rozhovor s mladou vedkyňou Michaelou Brchnelovou, ktorá má za sebou viacero zámorských úspechov.

Michaela Brchnelová (20) pochádza z Bratislavy a momentálne študuje letecké, raketové a vesmírne inžinierstvo (aerospace) v Holandskom meste Delft, na Delft University of Technology. Okrem štúdia pracuje pre tri rôzne inštitúcie. O jej začiatkoch a výskumoch nám v rozhovore prezradia sama.

Už pred pár rokmi písali o tebe média ako o veľkom talente. Čo ťa priviedlo na vedeckú dráhu?

Reálne ma veda začala súťažne baviť, až keď som začala pracovať na vlastných “vedeckých projektoch”. To bolo v roku 2010, keď som sa naučila relatívne veľmi rýchlo +/- “programovať” a nasimulovala som zrážku galaxií. Cestovala som do Španielska prezentovať svoj projekt na medzinárodnú prehliadku.

Ako prebiehala príprava na prezentovanie projektu na medzinárodnej prehliadke?

Projekt vznikol, keď som sa raz chcela vyhovoriť na fyzike, že som sa nenaučila na test. Povedala som, že som pracovala na vlastnom výskume namiesto učenia sa. Pani učiteľka ma ešte v ten deň bez opýtania sa prihlásila na vedeckú projektovú súťaž, ktorá bola o tri dni. Ale ja som sa jej bála a nepriznala som sa, tak som spravila rýchlo projekt za tie tri dni a štyri noci a dúfala som, že to pôjde hladko. Aj napriek tomu, že ten celý projekt bol tak trochu omyl, celkom sa mi to zapáčilo. A nakoniec som aj vyhrala.

Všetko zlé je na niečo dobré a projekt ťa posunul ďalej. Kam si mierila po výhre?

Začala som na svojich projektoch poriadne makať a podarila sa mi spraviť aj reálna veda. So svojimi projektmi som napríklad dokázala, že magnetické polia mrakov, ktoré vznikajú po výbuchoch hviezd, sú omnoho silnejšie, než sme si predtým mysleli. To je celkom podstatné, pretože to ukazuje úplne novú fyziku plazmy. Tiež to znamená, že tieto mraky potom dodávajú energiu zväzkom kozmických častíc, ktoré nám potom dopadajú do atmosféry. A predtým sme nevedeli, odkiaľ tie častice pochádzajú. Je to dobrý pocit, keď viete aj vy sami  prispieť do vedy.

15934545_1415864301781841_445921064_n

Lenže ty si týmito krokmi neprispela len k rozvoju vedy, ale aj rozvoju samej seba. Aký prínos mali pre teba tieto projekty?

S tými projektmi som išla dvakrát na najväčšiu projektovú súťaž na svete – Intel International Science and Engineering Fair. Prvý rok (2013) vo Phoenixe som vyhrala cenu Priscilly a Barta Bok od Americkej Astronomickej Spoločnosti. Druhý (2014) v Los Angeles som vyhrala zlatú medailu v kategórii Fyzika, cenu od Koalície pre Plazmovú vedu, cenu CERN-u. No a na pamiatku po mne pomenovali planétku.

V mladom veku si dosiahla neskutočné úspechy. Išla si do olympiád s cieľom uspieť alebo si si vytýčila iný cieľ?

Mohla by som povedať, že od začiatku som mala za cieľ vyriešiť túto “nekonečnú záhadu urýchľovania kozmických zväzkov”. Mohla by som povedať, že mi v živote vždy išlo iba o objavovanie fyziky (a to stále do istej miery platí), ale keď si to rozoberiem na drobné, ide mi hlavne o to, aby som sa nenudila a cítila tak, že využívam svoj potenciál naplno.

Čo ti priniesol triumf na vedeckých olympiádach? 
Určite zábavu, cestovanie, zaujímavých ľudí a taký zmysel pre život. A ten vlastný vesmírny šuter, samozrejme. Precestovala som Ameriku a aj celú Európu a dostala som sa na neuveriteľné miesta.

Okrem úspechov si teda zažila aj úsmevné situácie.

Okrem toho, z týchto nezvyklých aktivít vznikli aj zaujímavé príbehy, napr. ako nás vyspovedali na letisku vo Washingtone, ako som išla pripitá na interview do televízie, ako som sa pred jedným interview musela prezliekať v kríčkoch na autobusovej zastávke a mnohé ďalšie. Teraz sa zas v rámci operácii raketového teamu snažím prepašovať kadibúdky do vnútra vojenského priestoru niekde v Bohom-zabudnutej pustatine v Poľsku. Budem mať čo rozprávať mojim vnúčatám.

Pred dvoma rokmi si bola celosvetovom finále on-line súťaže mladých vedcov jediná zo strednej Európy. Aký to bol pocit?
Úprimne, v technickej a vedeckej sekcii firmy, kde momentálne pracujem, som jediná žena z vyše 100 ľudí. V raketovom teame v škole sme 3 ženy z asi 80-tich členov. V celom ročníku som momentálne jediný Slovák. Riešiť to, aký je pocit byť mierne nekonvenčný som preto prestala, už keď som mala 10.

To, že je žien v tejto oblasti pomerne málo, prináša pravdepodobne aj výhody.

Ale hej, ľahšie sa hľadá sponzoring.

V súčasnosti sa diskutuje o tom, že nadaní Slováci odchádzajú do zahraničia, kde zostávajú aj pracovať. Ty tam už teraz študuješ. Plánuješ tam aj ostať?
Ja som sa do zahraničia odpratala už študovať, takže to je ešte o fázu skôr. Na moju obranu ale – aj preto som začala pracovať počas školy na diaľku na Slovensku, lebo sa chcem po škole domov aj vrátiť. Ale ja to všetko hrozne plánujem, len aby som neskončila živoriť na peniazoch mojich rodičov, keď sa na Slovensko vrátim. To nie je úplne v poriadku. Verím tomu, že väčšina ľudí čo odíde do zahraničia, kde dostávajú za pozíciu vedca / inžiniera 3000 eur, má problém chcieť sa vrátiť domov.  A nie každý má toľko energie a oddanosti pre Slovensko ako ja len na to, aby sa už počas školy 4 roky uisťoval, že na Slovensku po návrate neumrú od hladu.

Zdroj fotografií: Archív Michaeli Brchnelovej

Značky : rozhovorštudentivzdelaniežena
Dominika Pacigová

Redaktor Dominika Pacigová

Snažím sa byť usmiatou optimistkou, aj keď to nie je vždy jednoduché. Svoj voľný čas, ktorého je popri škole a iných aktivitách pomerne málo, naplno investujem do písania a čítania. Píšem preto, aby som sa mohla podeliť o svoje myšlienky, ale najmä preto, lebo ma to baví. Milujem cestovanie a spontánne rozhodnutia. Deň bez kávy nie je dobrým dňom.

Zanechajte odpoveď